Kto sa chce dohovoriť, vždy sa nejako dohovorí

Kto sa chce dohovoriť, vždy sa nejako dohovorí

Čo ak si nebudem vedieť objednať jedlo? Čo ak nastúpim do zlého autobusu? A čo keď budem niečo potrebovať a nikto mi nebude rozumieť?

Strach z toho, že sa v zahraničí nedohovoríme, dokáže človeka odradiť od miest, ktoré by inak rád navštívil.

Dnes je to pritom oveľa jednoduchšie. Telefón nám preloží text, jedálny lístok aj celú vetu. Do prekladača môžeme hovoriť a o pár sekúnd máme preklad. Mapy nám ukážu cestu a adresu hotela stačí namiesto zložitého vysvetľovania jednoducho ukázať.

Lenže cestovali sme aj v časoch, keď toto všetko nefungovalo tak dobre.

A nejako sme sa dohovorili aj vtedy.

Jožo v Paname

Do Panamy s nami cestoval aj Jožo. Rozpráva po slovensky a tým sa jeho jazyková výbava v podstate končí.

Človek by teda čakal, že práve on bude mať s komunikáciou najväčší problém.

Ale opak bol pravdou.

Po pár dňoch miestami pôsobil, akoby tam bol doma. Používal ruky, výrazy, pár slov, ktoré pochytil, a keď bolo treba, jednoducho nejako vysvetlil, čo chce.

Nebola z toho dokonalá španielčina. Vlastne z toho nebola žiadna španielčina.

Ale fungovalo to.

A na Jožovi bolo pekne vidieť, že pri bežných situáciách často nie je najdôležitejšie hovoriť rovnakým jazykom. Oveľa dôležitejšie je, že sa obaja chcú pochopiť.

V Turecku sme si nerozumeli ani slovo

Podobnú skúsenosť máme aj z Turecka.

Boli sme na mieste, kde sme si s pani, ktorá sa o nás starala, nerozumeli prakticky ani slovo. Nemali sme spoločný jazyk, ktorým by sme si mohli pomôcť.

Napriek tomu nás postupne previedla jedlami, ukazovala nám, čo máme ochutnať, nosila nám tradičné čaje a snažila sa nám všetko vysvetliť.

Rukami, úsmevom, ukazovaním na jedlo a výrazmi.

A fungovalo to.

Po chvíli sme ani nemali pocit, že nám chýba spoločný jazyk. Jednoducho sme sedeli pri jednom stole, ochutnávali, čo nám priniesla, a nejako sme všetci vedeli, čo sa práve deje.

A pritom sme si celý čas nerozumeli ani slovo.

Samozrejme, nie vždy stačia ruky a úsmev

Bolo by naivné tvrdiť, že jazyková bariéra neexistuje.

Ak potrebujeme lekára, riešime problém s políciou, ubytovaním, dokladmi alebo inú dôležitú situáciu, presne rozumieť druhej strane môže byť zásadné.

A práve vtedy máme dnes obrovskú výhodu.

Prekladače sú neporovnateľne lepšie než kedysi. Telefón dokáže preložiť napísaný text, hovorenú reč aj nápis pred nami. Veľa vecí si navyše dokážeme pripraviť vopred.

Pri bežnom cestovaní však väčšinou riešime oveľa jednoduchšie situácie.

Chceme si objednať jedlo. Kúpiť lístok. Nájsť správny autobus. Spýtať sa na cestu alebo zistiť cenu.

A tam často stačí prekvapivo málo.

Ukázať miesto na mape. Použiť pár slov. Niečo napísať. Ukázať rukou. A keď nič z toho nefunguje, vytiahnuť telefón.

Nie je to vždy elegantné. Niekedy je to skôr celkom zábavné.

Ale väčšinou to stačí.

Cudzí jazyk by nemal byť dôvod zostať doma

Samozrejme, je príjemné vedieť po anglicky alebo ovládať jazyk krajiny, do ktorej cestujeme. A pár miestnych slov sa oplatí naučiť vždy.

Dobrý deň. Prosím. Ďakujem.

Už samotná snaha povedať niečo v miestnom jazyku dokáže veľa zmeniť.

Nemusíme však vedieť po španielsky, aby sme išli do Panamy. Nemusíme vedieť po turecky, aby sme si užili Turecko. A nemusíme hovoriť dokonale po anglicky, aby sme mohli začať cestovať.

Dnes máme vo vrecku technológie, ktoré nám v prípade potreby pomôžu. A keď nepomôžu, stále zostávajú ruky, úsmev a trochu improvizácie.

Jožo by o tom vedel rozprávať.

Po slovensky.